Stretnutie...

Zdravím.

Pridávam prvú poviedku na tento blog. Je to v podstate pairing Dramione, aj keď neočakávajte žiadnu romancu, skôr by som povedala, že ide o zmierenie medzi postavami. Táto jednodielna poviedka je stará čosi vyše roka, a teda to nie je žiaden zázrak ani unikát. Možno sa aj celkom hanbím, že to tu pridávam, ale nemusíte sa báť - robím remake jednej poviedky z ďalšej generácie. Prezradím len toľko, že tam budú Rose Weasleyová a Scorpius Malfoy v hlavných úlohách. Môžete sa na ňu tešiť už čoskoro! Komentáre, vyjadrenia a kritika na úrovni ma veľmi potešia!
Charlotte.

Na tvári mal úsmev, keď si spomenul na deň, kedy sa v jeho živote objavilo svetlo, ktoré by pokojne zodpovedalo tomu, ktoré sa zvyčajne vyskytovalo na konci tunela. Ona ním bola, tým, čo rozžiarilo jeho život v momente, kedy už pomaly strácal všetky sily pokračovať v tom pochmúrnom a ponurom živote bez nádeje na lepší zajtrajšok. Doteraz si pamätal ten deň. V podstate mu zachránila kožu, hoci o tom ani nevedela. Bola chladná a sychravá sobota, jeden z tých upršaných aprílových dní, keď sa s vami počasie zahráva a prináša so sebou viac toho zlého, než dobrého.

Prechádzal sa sám, zničený a osamelý po vojne, ktorá roztrhala jeho srdce a dušu na mnoho malých kúskov a odviala ich niekam ďaleko, ako keď fúknete do popola v ohnisku. Jeho rodičia umreli po Voldemortovom boku spolu s ním, otca zabil Temný Pán osobne lebo akýmsi spôsobom viac nespĺňal kritéria. A matka? Tá zahynula od samého žiaľu. Ich svadba bola síce dohodnutá ešte predtým, než prvýkrát uzreli svetlo sveta, ale mali šťastie, pretože sa do seba skutočne zamilovali, čo sa mnohým párom z čistokrvných rodín nestávalo. Stále šlo len o to, aby žena porodila čo najviac detí a muž pozabíjal čo najviac muklov a muklorodených čarodejníkov. Medzi nimi to však bolo iné. Draco bol jedináčik a Lucius neskántril až tak veľa "nečistých" ľudí. Radšej sa vyžíval v mučení, ale to nebolo o nič lepšie.

Práve sa nachádzal v akomsi temnom parku ponorenom do temer úplného ticha odetý v tmavom plášti z veľmi drahej a luxusnej látky, na hlave mal kapucňu, ktorá ho mala ochrániť pred dotieravými ľadovými kvapkami jarného dažďa, keď zdvihol hlavu a zbadal ju. Plavé vlasy mu padali do tváre, vlhké a trochu tmavšie, než ich mal mnoho rokov dozadu na škole. Samozrejme, že nikto neostane blond naveky, obzvlášť nie tí, ktorí sa rodili s takmer bielymi a jemnými vlasmi. Stále to však bol Malfoy, s miernym strniskom na brade a lícach a zlomeným pohľadom oceľovo šedých očí. Tie sa zamračili, keď si ju všimol. V momente ju spoznal, nemohol to byť nik iný, ako samotná "vševedka" Hermiona Grangerová. Vybavili sa mu spomienky na školu. Nenávidel ju možno viac než Pottera, stále ju osočoval hnusnými a odpornými nadávkami, a ona na mu ich oplácala rovnakou intenzitou približne do piateho ročníka. Vtedy ho začala viac-menej ignorovať. Rád sa na nej zabával, keď bola vytočená a vrhala po ňom zúrivé pohľady sťa ostré dýky.

Ešte ho nezaregistrovala, nachádzal sa od nej zatiaľ v bezpečnej vzdialenosti. Dosť bezpečnej na to, aby si ju pokojne premeral a zhodnotil, ako sa počas tých dlhých rokov utrpenia zmenila. Mala stále rovnako neposlušné vlasy rozlietané vetrom, ktoré si chránila obyčajným tmavým dáždnikom. Aj na tú diaľku si všimol prázdneho pohľadu jej čokoládových očí, keď sa dívala len pred seba. Výrazne dospela, vyrástla z nej naozajstná, nádherná a silná žena. Make-up očividne stále nepodporovala, ale Draco videl, že plné pery má skrášlené jemným rúžom. Sedela na lavičke obďaleč a zrejme ju nezaujímal okolitý svet. Akoby bola ponorená do vlastných myšlienok, svojej virtuálnej reality, a tá sa odohrávala len v jej hlave. Hľadel na ňu. Pripomínala mu jeho - vyzerala rovnako osamelo a smutne, bez zmyslu života. Zaváhal.

Po vojne sa všetko zmenilo. Každý očakával epický záver, bitku o Rokfort, v ktorom by zvíťazil slávny Potter a zahnal temného čarodeja na druhý svet - do sveta mŕtvych. Klamal by, keby povedal, že sa tak nestalo. Áno, Harry Potter navždy odrazil Voldemorta a jeho spoločníkov. V poslednej chvíli si to Draco rozmyslel a pridal sa na stranu tých lepších. Otec ho v tom momente zavrhol, ale o pár sekúnd na to ležal mŕtvy na kamennej dlážke. Vojna sa síce skončila, ale vzala so sebou mnoho životov. Jeho rodičov, Goyla, Blaisa... ale taktiež aj Ginny, Rona a Freda Weasleyovcov, Seamusa Finnigana a Parvati Patilovú. Na ostatných si už nespomenul, ale bol si stopercentne istý, že obetí s neprítomným pohľadom a bojovným výrazom v tvári videl omnoho viac. Priznal, že na strane dobra zomrelo veľa ľudí.

A teraz ju tu vidí, tápať sa vo vlastnom žiali nad stratou priateľov mnoho rokov po vojne. Zhlboka sa nadýchol a v tom momente sa rozhodol - podišiel bližšie k nej, kráčal pomalými, vážnymi krokmi, ale tie sa vo zvuku dopadajúcich kvapiek strácali. Zdvihla hlavu a oči zapichla do blížiacej sa postavy - do Draca. Zamračila sa rovnako ako on, keď ju pred chvíľou zbadal. Vnieslo mu to do tváre temer nebadateľný úškrn. Ozval sa však, až keď sa jeho postava týčila nad tou jej.

"Hermiona Grangerová." V jeho hlase neznela žiadna provokácia, arogancia ani výsmech, ktoré sa tam nachádzali zakaždým pri ich rozhovoroch na škole. Už neboli deťmi, vyrástli zo všetkých detských hádok o tom, ktorá krv je lepšia. Uvedomil si, že Grangerová bola čarodejnicou stokrát bystrejšou než mnohí čistokrvní. Nepotrebovali už viac k životu urážky, bitky a hlasné ponižovanie. Preto sa o to ani nepokúšal a jeho hlas bol celkom priateľský s prímesou istej zvedavosti. "Smiem si prisadnúť?" opýtal sa zdvorilo a pery sa mu znova roztiahli do úsmevu. Pozrela sa na neho so zdvihnutým obočím, akoby jej jeho slušnosť práve dala facku, a potom pomaly prikývla. Prezrela si ho a všimla si jeho premočený plášť, vlasy prilepené k tvári a aj oči, ktoré v sebe skrývali mnoho bolesti.

"Iste, Malfoy," dodala na dôvažok svojho prikývnutia a rukou ledabolo kývla na voľné miesto vedľa nej. Draco vytiahol prútik a jedným mávnutím vysušil lavičku aj svoje oblečenie a vytvoril vôkol nich neviditeľnú bublinu. Tá ich chránila pred ľadovým dažďom.

"Sme v muklovskom parku, nemal by si riskovať, že si to niekto všimne, Malfoy," ozvala sa, keď si všimla jeho počinov a pozvoľna ho sledovala, kým si k nej neprisadol.

"Vonku prší Grangerová, dosť husto. Žiadneho mukla nenapadne ísť v takomto počasí vonku," odôvodnil svoje konanie. Neveriacky sa na neho zadívala, ale potom len pokrčila plecami a zložila svoj premočený dáždnik, pričom ho nezabudla ofŕkať niekoľkými studenými kvapôčkami. Keď po nej hodil zamračeným pohľadom, zatvárila sa nevinne a dáždnik položila ku nohám.

"Ubehla dlhá doba, odkedy sme sa naposledy videli," zatiahol po chvíli trápneho a napätého ticha, ktoré očividne nechcel nikto prerušiť ako prvý. Každopádne, prisadol si ku nej on a bolo by správne, keby začal aj konverzáciu. Hermiona sa zadívala pred seba a povzdychla si.

"Naposledy pri bitke o Rokfort." Prikývla súhlasne hlavou a v očiach sa jej objavil záblesk bolesti nad tou spomienkou. Ten hrozný deň ju mátal v snoch doteraz, 5 rokov po ukončení vojny a pádu Temného Pána.

"Ako sa ti darí vysporiadať sa s tým všetkým?" spýtal sa opatrne, nechcel otvoriť staré rany. V podstate ich ani nemusel otvárať, boli stále rovnako čerstvé ako v onen deň. Hodila po ňom pohľadom a potom odvrátila zrak niekam inam. Nebolo jej príjemné rozprávať sa o tom.

"Ťažko. Mnohí z nás stratili veľa priateľov, členov rodiny. Ja som prišla o najlepšiu kamarátku, milovaného chlapca a ďalších. A to radšej nepočítam členov Fénixovho rádu. Stále ma ich smrť prenasleduje ako nejaká nočná mora, ktorá nechce za nič na svete odísť." Jej hlas bol plný útrap a žalostného smútku. Draco sklopil pohľad.

"Prepáč." To slovko ju zaskočilo a prekvapilo ešte viac ako samotný fakt, že si ku nej Draco Malfoy prisadol. Prvýkrát počula z jeho úst ospravedlnenie a pochybovala o svojom zdravom sluchu. Nuž, niektoré predsudky s nami zjavne ostávajú. Hľadela na neho a čakala, či povie niečo ďalšie. "Cítim sa podobne, moji rodičia taktiež zahynuli, rovnako ako aj priatelia - Goyle a Blaise. V snoch vidím ich prázdne tváre bez života," vysvetlil. Položila mu ruku na plece a chápavo, priateľsky ho pohladila. Áno, už vyrástli. Nestrhol sa a nezačal jej nadávať do špinavých humusáčiek, len opätoval jej pohľad rovnako intenzívne a venoval jej zriedkavý úsmev. Za ten krátky čas čo sa stretli sa usmial už trikrát, to sa mu už dávno nestalo. Čert to ber, veď stretol niekoho s podobným osudom ako mal on. Niekoho, kto ho neodsudzoval za to, že jeho vinou zomrel Dumbledore a že v tú desivú noc vpustil do hradu smrťožrútov. Pre ostatných bol len odpadom spoločnosti, ale Hermiona sa na neho tak nedívala, už dávno nie.

Nevedno ako dlho tam sedeli a rozprávali sa. Hermiona mu vyrozprávala celý príbeh, ako spolu s Harrym a Ronom putovali za horcruxami a takmer ich to stálo život, veľakrát mala pri tom slzy na krajíčku a zakaždým, keď sa tak stalo, ju Draco objal okolo pliec a počkal, kým sa znovu neupokojí. On sa jej zas ospravedlnil za to, že na Malfoy Manore nemohol zasiahnuť v moment, kedy ju mučili a dokázal sa jedine prizerať. Nezachoval sa správne, mal ju nejakým spôsobom zachrániť. Vravel jej aj to, aký pochmúrny a bezcieľny život mal v čase vojny - rodičia a Bellatrix ho nútili počúvať Voldemortove príkazy a on to zvládal veľmi ťažko - bol ešte len malým chlapcom. Nezniesol to, a preto sa pridal na stranu dobra.

Zistili o sebe veľa dobrého i zlého, smiali sa spolu aj smútili, trúchlili nad tými, ktorým život nešťastne zobrala vojna, ale hlavne sa spoznávali. Hermiona zistila, že mala o Dracovi Malfoyovi celé tie roky zlú mienku - už dávno pominuli časy jeho arogantnosti, nezodpovednosti a namyslenosti. Sedel vedľa nej vyspelý a rozumný muž, impulzívny a roztržitý, ale aj napriek tomu citlivý a dobrý. Draco zas v hnedovláske videl odvážnu mladú ženu so zničenými snami, ktorá sa však nevzdávala. Veril, že ich cesty sa takto mali spojiť, aby spolu mohli nájsť porozumenie a priateľstvo.

Za ten čas na svet vôkol nich padol súmrak a lejak ustal. Vonku panovala chladná a temná atmosféra, ale im v ich "bubline" bolo teplo a sucho. Necítili ostré studené závany vetra ani ľadové kvapky padajúce zo stromu. Hermiona sa strhla keď si uvedomila, že už je zrejme najvyšší čas na to, aby sa pobrala domov. Vzala si dáždnik a postavila sa.

"Budem už musieť ísť, Draco," prehovorila a on nespokojne prikývol. Najradšej by sa s ňou rozprával ešte dlhé hodiny a dohnal všetko, o čo prišli počas tých siedmych rokov na Rokforte a ďalších piatich po vojne. Taktiež sa postavil a zadíval sa na ňu. "Ahoj," kývla nervózne a on sa díval na jej odchádzajúci chrbát, ktorý sa strácal v tme.

"Nechceš zájsť na pohárik ohnivej whiskey?" opýtal sa o minútu neskôr, keď ju dobehol. Prekvapene sa na neho pozrela a zahryzla si do spodnej pery zvažujúc jeho ponuku a váhajúc. Nakoniec však pomaly pokrútila hlavou v neistom zápore.

"Čo takto inokedy?" Pozrel sa na ňu prekvapene pri jej nečakanej otázke. Trochu ho zamrzelo jej odmietnutie, ale chápal to - povinnosti volajú. Neočakával však, že mu navrhne iný dátum a čas. Zdvihol jeden kútik pier v divnej grimase, snáď to mohol byť aj úsmev a kývol. Hermiona mu úsmev opätovala a pomaly sa stratila v diaľke. Takto sa rozišli cesty dvoch diametrálne rozličných ľudí, ale len v ten jeden večer. Obaja vedeli, že sa stretnú znovu, ako dvaja starí priatelia, ktorých osud po rokoch útrap a nešťastia spojil.