Recenzia: Žuvačkový kráľ

Autor: Enja Rúčková

Ďalšie detaily: Vydavateľstvo Motýľ, rok vydania 2012

Hodnotenie na martinus.sk: 3.3 hviezdičky

Kto je ten svalnatý chlap na obrázku: Hlavný chlapský hrdina – ženy, ja som už len z jeho predstavy slintala.

Anotácia: (tentokrát z martinusu, kniha je už odložená na poličke)

Zoja má z tanečného kurzu, na ktorý ju dotlačila kamarátka, hrôzu. Myslí si, že ho celý presedí v kúte, pretože:

1. Chalani sú z nej nervózni, lebo je často vyššia ako oni
2. Nenosí lodičky, ale „lode“
3. Ruky jej zdobia nepekné mozole
4. Má asi taký sexepíl ako doska na žehlenie
5. Rodičia ju chodia z kurzu osobne vyzdvihnúť, akoby bola päťročné decko

Keď sa s ňou pokúsi usmievavý Adam nadviazať kontakt, Zoja si pripadá ako vo sne. Počas tanca v jeho náručí žiari ako čínsky lampión. Vďaka nemu začne žuť viac žuvačiek, viac si veriť, častejšie sa smiať – a čo je najdôležitejšie, vôbec nesedí v kúte!

V krátkosti:

Nuž, asi mám šťastie na knihy s anotáciami, ktoré ma vôbec nezaujali a ich jediným šťastím bola krásna obálka (nesúď knihu podľa obalu!) alebo predavačka, ktorá ma pozná ako vlastné topánky. Nech sa však okolnosti ohľadom kúpi Žuvačkového kráľa majú akokoľvek, napokon sa po dlhom zvažovaní i táto knižka ocitla u mňa doma a popravde, neurobila som zle.

Na prvých stranách spoznávame hlavnú hrdinku, šestnásťročnú Zoju Vankovú, a jej debilného otca, pána Vanka. Hneď zisťujeme, že ich vzťah nie je ideálny. Nie v spôsobe, že by Zoja bola akousi rozmaznanou hlupaňou a jej otec len milujúci človiečik, ktorý by sa bol pre ňu i rozkrájal. Nope. Jej otec ju psychicky týra a tak má na každodennom poriadku jeho nadávky – neustále jej opakuje aká je nevďačná, škaredá, nevychovaná a podobne. Ako bonus ju cez letné prázdniny, čo je zrovna doba na začiatku knihy, ju núti otročiť v jeho ávii a doslova z nej robí robota. A ani jej nezaplatí, ak to náhodou niekto očakával.

Je to bežný popoluškovský motív, často využívaný v literatúre young adults. Avšak Enja sa svojej úlohy zhostila poriadne a pri čítaní som psychicky netrpela. Famíliu Vankovcov, pretože okrem tyrana otca má Zoja i matku, ktorá je príliš vystrašená, než aby sa dcéry zastala, autorka vykreslila reálne. Čo sa Vankovcov týka, nenastala nezmyselná či vyslovene hlúpa scénka žiadna scéna.

Počas prvých kapitol však spoznávame aj nášho princa, respektíve kráľa, Adama. Dámy a páni, túto postavu som si okamžite obľúbila. Netvrdím, že ostatné pri ňom v mojich očiach klesali – až na starého Vanka – ale akonáhle sa niekde objavil, automaticky si ma získal a najväčšmi som sa sústredila práve na jeho pasáže. Enja vytvorila chlapa mojich snov a napísala o ňom celú knihu, čím pred ňou skladám imaginárny klobúk. Je to veselý, pekný chlapec so zlou minulosťou (pravdaže) a pozitívnym pohľadom do budúcna.

Čo sa týka ďalších postáv, jednou z dôležitejších je Mariela, Zojina mama. Do dobrej polovice knihy nehrala veľkú úlohu, no akonáhle hlavná hrdinka našla jej zbierku Prévertových básní od neznámeho Jony/Jona (čo je vraj ruská verzia mena Jonáš), jej postava trošku stúpla na výslnie. Najdôležitejší krok však urobí až v závere knižky. Ďalej tu bola Nala – Natália – Zojina najlepšia kamarátka a morálna opora. Jej postava slúžila len na akési povzbudenie Zoji v prípade núdze či upokojovanie hlavnej hrdinky. Samozrejme, postáv bolo viac, spomenúť môžem ešte členov Zojinej kapely: Lukáša, Andy, Majla (č bol taký člen - nečlen) a Bibu, spolu s ich šéfom Vilom. Žiadna z postáv, až na Majla, nezohrala ďalej v príbehu akúsi väčšiu úlohu.

Aby som však len nechválila, v knihe sa nachádzali i pasáže, nad ktorými som krútila hlavou. Napríklad také neočakávané náhody ohľadom príbuzeneckých vzťahov (a tentokrát nehovorím o Zoji). Alebo momenty, keď sa Zoja prechádzala mestom a zrazu sa pri nej, len tak – out of nowhere, objavil Adam. Čo sa jeho týka, autorka značne pritiahla za vlasy jeho minulosť. Skrátka, netuším či je to mnou, ale pripadá mi nereálne až hlúpe, aby devätnásťročný chlapec robil to, čo autorka opisovala. (pre SPOILER, prejdi kurzorom po texte: pašoval „kilá“ drog z Amsterdamu). Fanúšikovia knihy, nehnevajte sa na mňa, ale zdá sa mi až hlúpe, aby autorka verila, že by niekto zveril tak vážnu úlohu takému uchu.
Okrem iného, ešte nastalo aj pár okamihov, keď si postavy protirečili, konkrétne v prípade Natálie a Adama, ktorí sa „nemajú tak veľmi radi“ a i tak idú spolu na jeho stužkovú.

Enja má vlastný štýl písania, čo som zistila i pri čítaní Čo koho do toho a Risknem to s punkerom. Nepochybne si ho vycvičila rokmi písania a už to má „v ruke“ a je to badateľné na celkovom dojme z knihy. Nič nie je silené a je vidieť, že autorke je to sedí. V tejto knihe je i veľké množstvo pubertálnych výrazov, anglických skratiek (teraz si spomeniem len na YYY a TCOY, ale je ich viac) avšak občas sa tam vyskytli i príliš formálne a odborné slová. Keďže kniha bola písaná v tretej osobe, nevadilo mi to, pokiaľ boli používané v rozprávačovi. Avšak akonáhle Adam ponúkol Zoju „citrónovým dražé,“ (respektíve, neviem kto ponúkol toho, ale to slovíčko bolo použité v priamej reči) tak ma to zaskočilo. Ktorý dvadsiatnik/ktorá šestnástka to bežne používa?

Ale inak je to vážne príjemná knižka, ktorú človek zhltne počas pár hodín. Ak ju začnete čítať s tým, že od nej nebudete nič očakávať a budete mať absolútne čistú hlavu, poprípade i sluchátka s parádnou hudbou v ušiach, čo odporúčam, určite nebudete sklamaní. Enja vystihla bežné problémy každej šestnástky („Páčim sa mu? Prečo práve ja? Prečo som taká vysoká?“) a dokázala to skombinovať i s neľahkým životom v podobe týrania od jedného z rodičov. Nespravila zo Zoje žiadnu uplakanú hlavnú hrdinku so samovražednými sklonmi, práveže jej postava zostala silná až našla svoj šťastný koniec, ktorý bol tak trochu očakávaný, ale ani to nič nepokazilo.

A navyše, autorka vytvorila skvelú chlapčenskú postavu (yep, hovorím o sexy, potetovanom blond Adamovi), ktorého optimizmus sa ako žuvačka (nie, preto nie je ten názov, on mal pri sebe neustále nejaké žuvačky) nalepil na každého – dokonca i na mňa. A v hlave som si neustále predstavovala pekného a usmievavého chlapca. Thumbs up, Enja!

Kniha je hardback a má krásnu, akúsi rozprávkovú obálku. Síce si hlavných hrdinov nepredstavujem tak, ako sú vykreslení – ak to teda sú oni – ale ani to jej neuberá na pôvabnosti. Font názvu i farby sú krásne zladené a ja jej nemám čo vytknúť.

HODNOTENIE: tri hviezdičky