RECENZIA: Alexander Sergejevič Puškin - Kapitánova dcéra

Originálny názov: Kapitanskaja dočka

Séria: -
Autor: Alexander Sergejevič Puškin
Jazyk: slovenský
Rok vydania: 1971
Vydavateľstvo: TATRAN
Počet strán: 168
Počet kapitol: 14 + doslov
Hodnotenie Martinus: 4,5/5
Väzba: pevná s prebalom

Recenzia

Zdravím. Opäť sa stretávame pri ďalšej recenzii a mám potrebu prehlásiť, že som veľmi rada aký mix vznikol na tomto blogu. Nie je to tu preplnené len jednotvárnymi recenziami, nachádzajú sa tu aj iné užitočné rubriky, ktoré môžu byť pre vás, čitateľov, zaujímavé. Dnes som však prišla s recenziou na staršiu knihu - ako už môžete vidieť podľa roku vydania, a to so slávnou novelou od Puškina s názvom Kapitánova dcéra. Neviem ako to funguje v Českej republike, ale u nás na Slovensku ju máme ako povinné dielo k maturite takže sa môže zdať, že sa mi do čítania vôbec nechcelo. Opak je však pravdou. 

Už dávnejšie som sa dozvedela, že táto kniha nie je taká hrozná a nudná ako nadpolovičná väčšina tých, čo sa nám ušli ako povinné maturitné diela. O jej prečítaní som premýšľala dlho a nakoniec mi sama spadla priamo do lona. Našla som ju v zbierke kníh u mojej druhej babičky a hneď som vedela, že ju proste musím mať!

Včera sužovali moju osôbku ukrutné bolesti brucha, a tak som to využila a robila jednu jedinú užitočnú vec, ktorú som bola schopná robiť a to z toho dôvodu, že z bolesti sa mi zmrákalo pred očami, a teda som okrem ležania v posteli nemohla nič iné vyviesť. Kniha ma ani nestála veľa času, zabrala mi približne dve hodiny disciplinovaného čítania a rozhodne neľutujem, že som sa do toho pustila. Čo sa týka cien a jej momentálnej dostupnosti - o tom veľa neviem. Na Martinuse ju však môžete nájsť za celkom prijateľnú cenu, a síce 9,49€.

Samotný príbeh knihy sa nezačal nijako zaujímavo a spočiatku som si myslela, že ma bude nudiť a vlastne ho ani nedočítam do úplného konca. Prvých dvadsať strán som čítala približne štyri dni a nedokázala som sa dokopať k tomu, aby som pokračovala. Včerajšia bolesť bola nápomocná a mne sa podarilo knihu opätovne začať čítať a dokonca ju aj zhltnúť za dve hodiny.

Celý príbeh sa odohráva v Rusku, ale to by sa čitateľ mohol dovtípiť aj sám a točí sa okolo Petra Andrejeviča Griňova, ktorý je zároveň hlavnou postavou. Už pred jeho narodením ho rodičia zapísali do Semionského seržantského pluku a od mala bol vychovávaný súkromnými vychovávateľmi a učiteľmi. Plány so seržantským plukom mu nevyšli a jeho otec, Andrej Petrovič Griňov, ho poslal slúžiť do vojska neďaleko Orenburgu. Peter necestoval sám - na jeho cestách ho stále sprevádzal verný sluha, Saveľjič. Ich cesta bola vskutku pokojná aj napriek tomu, že hlavný hrdina prvýkrát okúsil alkohol a pod jeho závojom prehral sto rubľov, čo bolo na vtedajšiu dobu skutočne nemálo.

Pohli sa bližšie k Orenburgu, ale počas cestovania ich zastihla silná snehová metelica, z ktorej im pomohol neznámy tulák. Za pomoc dostal od Petra Andrejeviča zajačí kožuch a ráno sa z Orenburgu pobrali priamo do Belogorskej pevnosti kde mal Peter vykonávať službu. Tam sa spoznal s veliteľom Mironovom, jeho ženou a aj ich jednoduchou, ale krásnou dcérou Máriou Ivanovnou. Skamarátil sa s tamojším seržantom Švabrinom, ale po istej chvíli ich priateľstvo uzrie koniec - začali sa roztržky o Máriino srdce. Okrem iného sa začali šíriť zvesti, že nebezpečný Pugačov ušiel na slobodu a darí sa mu prepadávať malé pevnosti. Čochvíľa dorazil aj do Belogorskej a všetko začína mať celkom iný spád keď sa Peter dozvie, že Pugačov je vlastne ten tulák, ktorému z vďaky daroval svoj kožuch. O tom, kto nakoniec vyhral Máriino srdce, či Peter vôbec prežil a ako to dopadlo so samotným Pugačovom sa už dočítate v knihe...

Zvyčajne bývajú staré obálky nezáživné, nezachytia ľudské oko, ale táto patrí rozhodne k výnimkám. Silný oranžový prebal mi padol ako prvý do oka už pri prehľadávaní babkinej knižnice a musím povedať, že aj napriek tomu, že nie som fanúšikom oranžovej farby, táto obálka sa mi mimoriadne páči. Trúfam si poznamenať, že dokonca viac než iné prebaly tamojšej doby. Je jednoduchá a okrem prostého názvu a autora sa na nej nachádza iba obrázok mladej ženy - za mňa to bude zrejme Máša Ivanovna - a pod ním skrížené šable. je síce pravda, že autorovo meno a šable mohli byť inou farbou než ružovou, ale to zas až tak nevadí, Pod prebalom sa nachádza veľmi jednoduchá červená obálka, ktorá sa už jasne podobá na knihy staršej doby.

Čo sa týka Puškinovho autorského štýlu, k tomu by som poznamenala len niekoľko slov. Je ľahký, prehľadný a dynamický. Puškin nemal záujem zahŕňať do knihy zložité súvetia a nezrozumiteľné vetné konštrukcie, miesto toho si vybral jednoduchú a strohú skladbu viet. Som celkom náročný čitateľ a čosi také by ma za normálnych okolností pravdepodobne ani nevtiahlo do deja, no dielu Kapitánova dcéra sa to podarilo a ja som hltala každé jedno slovo. Čítanie tohto titulu taktiež rozvíja predstavivosť a fantáziu a mne teda nerobilo problém si predstavovať jednotlivé situácie a postavy po svojom. 

K celkovému deju nemám nijak zvláštne výhrady - snáď len toľko, že mi prišlo miestami až neuveriteľné čo všetko Pugačov odpúšťa Griňovovi a aký prazvláštny vzťah to mali medzi sebou. Všetky otázky boli nakoniec zodpovedané a nenachádzal sa tam žiaden otvorený koniec, ktorý by čitateľovi nedal spávať. Mala som však pocit, že ten koniec bol mierne zbrklý a napísaný tak, aby to mal autor čo najskôr za sebou, a to, popravde, zamrzí. 

Postavy mi prišli pekne vykreslené a premyslené, nedochádzalo k výrazným a nerealistickým zmenám chovania. Všetko bolo jasne vysvetlené a mne ako čitateľovi liezol hlavný hrdina mierne na nervy v celkom znesiteľných medziach. Švabrin ostal takým istým záporným charakterom ako na začiatku a to ma prekvapilo a potešilo. Zvyčajne nastáva v dielach úpadok - zlé postavy sa voľky-nevoľky menia na dobré a autor si to nie je schopný ustrážiť. Puškin si to, našťastie, ustrážil a jeho postavám nemám čo vytknúť.

Na záver by som snáď už iba pridala moje skromné ohodnotenie a poznamenala, že tieto názory patria mne a sú úprimné. Viem, že to k slovu recenzia patrí, ale snažím sa vyvarovať tomu, aby ma niekto obviňoval z kradnutia cudzích myšlienok. O čosi také skutočne nemám záujem. Samotná kniha sa mi čítala dobre a to som si myslela, že s ňou bude problém. Pýtate sa prečo? Rada vám, drahí čitatelia tohto blogu, odpoviem. Keďže sa jedná o knižný titul z roku 1971 človek by očakával, že tam nájde staré slovenské výrazy, ktorým dnešná mládež už skoro nerozumie a občas im robí problém význam slova pochopiť. Žiaľ, i ja sa radím do tejto kategórie a preto ma potešilo, že sa tam staré nezrozumiteľné slová nenachádzali. Celkové čítanie bolo príjemné a relaxačné, zbehlo celkom rýchlo. Človek sa ani nenazdá a už sa nachádza na konci knihy. Určite by som túto knihu odporučila všetkým budúcim maturantom, ale aj tým, čo si chcú skrátiť dlhú chvíľu ľahkým a nenáročným čítaním.

A čo vy? Mali ste už tú česť stretnúť sa s Kapitánovou dcérou alebo iným dielom zo zbierky povinného čítania? Za každý komentár budem veľmi vďačná a každý triezvy názor určite posunie moju tvorbu ďalej. Ďakujem.

Charlotte.