Západ Slnka: Aj ono musí stihnúť dať lásku celému svetu

Netuším, ako je to s vami, drahí čitatelia, no ja som taký menší úchyl na výhľady a západy Slnka. Východ Slnka som zažila len zopárkrát vo svojom živote, ale určite to plánujem toto leto napraviť, keďže východ môže byť ešte krajší a zaujímavejší. Každopádne, jednoducho sa dokážem nadchnúť z maličkostí a krásy vôkol nás, hoci tú si veľa ľudí ani neuvedomuje. Neuvedomujú si, že Slnko nám ponúka každý večer pri svojom západe príbeh, iný od toho predošlého, ale stále nádherný. Podarilo sa mi ich zachytiť aj do objektívu môjho telefónu a veľmi rada sa s nimi v tomto článku podelím, aby sme všetci mohli oceniť jednoduchú krásu.


Ako tak nahliadam do galérie, zisťujem, že mám až 114 fotiek Slnka za posledné 3 mesiace, ale dokopy sú asi len zo štyroch alebo piatich dní. Každý mám ešte čerstvo vo svojej pamäti. Osobne sa mi najviac páči asi predposledná sada, ktorú vám tu veľmi rada ukážem, keďže okrem čistého západu Slnka je vidieť aj mraky a to, ako sa pod lúčmi sfarbujú. Dívať sa na tú hru farieb, ako sa na oblohe miešajú, podobne ako keď maliar mieša farby na svojej palete. Je to nádherné, jedinečné a výnimočné, ale aj napriek tomu to môžeme vidieť každý deň.

Ľutujem ľudí, ktorí žijú v krajinách, kde si takéto krásy nemôžu dopriať tak často ako my, ale možno si Slnko a jeho nezbedné lúče vážia o to viac. Mám pocit, že len málokto pri ceste domov v pokojný večer vníma to, čo sa deje vôkol neho, nedíva sa ani na vrcholky kopcov zaliate Slnkom, ktoré sa chystá dať lásku i druhej polovici Zeme. Táto jednoduchá metafora vo mne evokuje príbehy, čo som zvykla počúvať a pozerať ešte ako malé dieťa. Príbehy o Ježiškovi alebo Santa Clausovi, ktorí museli počas jednej noci stihnúť obehnúť celý svet a naskákať do komínov, aby sa deti ráno mohli tešiť z darčekov. Aj im sa podarilo dať lásku svetu (nie, nebuďte realistickí a nepíšte, že nie všetci oslavujú Vianoce, snažím sa tu znieť umelecky), podobne, ako sa o to Slnko pokúša každý deň, hoci mu v tom občas prekážajú mraky.

Je síce pravda, že bez trošky pochmúrnosti by nemohla existovať krása v podobe Slnka, ale to už je druhý príbeh o rovnováhe na Zemi a vo Vesmíre, kde nemôže byť nič len čierne alebo biele, časom sa to musí zmiešať do sivej, aby sa udržala istá línia. Fajn, zas mám pocit, že sa nezmyselne rozpisujem a vás to istotne nezaujíma.

Prvá a posledná fotka sa vám môžu zdať rovnaké, no nie sú, Na tej poslednej Slniečko zapadlo o trochu viac, ale osobne sa mi najviac páči práve tá prvá. Oceňujem hru farieb a fakt, že ani mraky ho nedokázali zakryť a ubrať mu na kráse. Celkom dobre si pamätám tento deň, bolo to tuším cez školský rok, približne 2 alebo 3 mesiace dozadu. Akurát som sa bezpečne dopravila domov autobusom a zaľahla do postele, keď sa z ničoho nič vynorili temné mračná a poriadne sa zlialo. Nazvala by som to prehánkou keďže trvala len niekoľko minút, ale nenazvem z toho dôvodu, že hustota a sila dažďa bola pozoruhodne vyššia než ako to býva pri "prehánkach". Aj keď titul búrka sa tomu prisúdiť tiež nedá, nevidela som žiadne blesky a nezačula hrmenie.

V domácnosti to poriadne stmavlo, až sa museli zapáliť svetlá a slnečný deň sa na tých niekoľko momentov premenil na pochmúrny. Čítala som si knihu, keď som z druhého konca izby zazrela, že za balkónom svieti zopár nesmelých lúčov. Pobrala som sa teda ku oknu a naskytol sa mi tento krásny pohľad. Viem, že Slnko tam priamo nevidieť, ale mňa fascinovali najmä tie osvetlené konáriky stromov, nadchlo ma to a celá scenéria vyzerala úžasne aj napriek nelichotivému pozadiu starých budov nášho odporného mestečka. (Pokojne si obrázky otvorte a priblížte, snáď to uvidíte ešte lepšie, než na takýchto miniatúrach.)

Myslela som si, že tomu je po chvíľke koniec, ale mýlila som sa. Ukázali sa tmavé mraky, ktoré sa prevaľovali jeden cez druhý, ako keď je príliš veľa zajacov v klietke a jeden priľahne druhého (aj keď to tiež vyzerá omnoho roztomilejšie než sa zdá, keď to takto píšem).

Opäť sa prvé dve fotky môžu zdať identické, ale na tej druhej sú farby ešte živšie a krajšie. Nádherné prelínanie mrakov so slnečnými lúčmi, pripomína mi to reálny záber "boj dobra a zla". Úžasné, nemyslíte? Samozrejme, fotka sa nevyrovná realite, ale aspoň trochu vám môžem priblížiť moje zážitky, a tento výhľad ma temer dojal. (No jo, citlivá dušička.)

Ďalšia séria fotiek pochádza z nášho rozostavaného domu, ktorý sa nachádza neďaleko hnusného mestečka, kde bohužiaľ žijem. Vlastne tá časť domov ešte patrí pod dané mesto, aj keď si to mnoho ľudí mýli s dedinou. Ugh, prepáčte za ďalšie nepodstatné reči, radšej vám sem priložím ďalšiu várku fotiek. A áno, ako tak pozerám, tento článok bude nabitý fotografiami, ktoré ale podľa môjho názoru naozaj stoja za to a nachádza sa v nich jasne vpísaná krása západov Slnka. Kochajte sa spolu so mnou.

K tomuto nemám veľa čo povedať, snáď len to, že tie mraky a konáre prekážajúce vo výhľade ešte vylepšili samotný západ Slnka. Väčšinou preferujem čisté zábery, aj keď nie som nijaký fotograf, ale len amatér, ktorý si rád dokumentuje svoj život, no toto je výnimkou. Bez "prekážok" by z toho nešiel taký dobrý feel.

Nemohla som si to odpustiť, túto fotku som jednoducho musela priložiť. Slnko zapadalo na druhej strane a Mesiac vychádzal na druhej, nad ním sa týčil tento ružový oblak. Ružové sfarbenie oblohy mám na celom západe Slnka asi najradšej, a o to krajšie to je, keď je to práve takýto mrak, ktorý dozerá na to, aby Mesiačik pokojne vystúpil na oblohu.

Ďalšia séria fotiek pochádza z Košíc. Jedna je priamo z Košíc, západ Slnka nad Galériou, ktorá je nie až tak dobrá, keďže sa mobilu nechcelo ostriť priamo na Slnko. Ostatné sú z vlaku, keď sme s priateľom šli domov nabalení burgermi z McDonalds. Vlak bol plný a my sme museli sedieť na tých sedačkách, kde sú i nástupné dvere do vlaku. Čo vám poviem, výhľad sme si aj tak užili. Hlavne, že sme spolu, šťastní a zdraví, no nie?

Ospravedlňujem sa za kvalitu tohto obrázku, ale aj napriek tomu, že mobil ostril na sklo okna vlaku, prišla mi táto fotografia celkom zaujímavá, a teda som sa s ňou chcela podeliť.
↓

Plus random západ Slnka, ktorý už nie je z Košíc, ale je fotený z auta cestou do susedného mesta, kde býva môj milovaný priateľ, moja opora. ↓

Táto séria fotiek, ktorá nasleduje je z jedného kopca, na ktorom sme spoločne s priateľom a jeho kolegom chystali akciu pre bikerov, aby sa tam prišli zabaviť a pojazdiť. Možno sa o nej zmienim v niektorom ďalšom článku, ak vás však zaujíma, ako dopadlo naše prvé varenie guľášu, na ktorého varení sa podieľali asi všetci na kopci, určite kliknite na TENTO odkaz. Ten vás presmeruje na konkrétny článok od môjho priateľa.

 Táto fotka nižšie je pre mňa veľmi špeciálna a špecifická. Nevyrovná sa tomu, čo som zbadala na oblohe a pravdepodobne zelená farba chýba, no pri pohľade na nebo tesne po zapadnutí Slnka som zistila, že v istých dňoch za sebou necháva celé farebné spektrum - farby dúhy. Zelenú môžeme vidieť len keď sa poriadne zapozeráme, uzučký pásik pod modrou, ale nachádza sa tam. Ide to od fialovej, cez červenú až po modrú. Tento úkaz som postrehla prvýkrát a dostalo ma to. Skúste si tento zaujímavý fakt niekedy overiť pri pozeraní zachádzajúceho Slnka.

↓↓↓

A tu prichádza predposledná séria fotiek. Na tú som zároveň najviac hrdá, Slniečko sa ukázalo v celej svojej kráse a dotvárali to jemné mraky vyzerajúce na nebi ako páperie. Nie som fotograf, neoplývam fotografickým okom a ani nemám na fotenie nadanie, no myslím, že táto séria sa mi celkom podarila, aspoň ako amatérovi. To už ale musia uznať profesionáli, nebudem sa o tom s nikým hádať. Fotky sú fotené nad susedným mestom odkiaľ je nádherný výhľad a Slnko zapadá priamo oproti mestu, takže človek nevie, kam sa má dívať skôr. Ja som to robila tak, že som najprv zdokumentovala a kochala sa Slnkom, a až potom sa sústredila na mesto, ktoré tak dôverne poznám už sedem rokov. Pozrite sa na tie fotky so mnou a pokojne vyjadrite svoj názor v komentároch.

Posledná séria fotiek obsahuje už len dve. Jedna je štandardná, ešte chvíľku pred západom Slnka, no tá druhá je špeciálna, bonusová. Tiež sa z nej teším, keďže tento nápad mi vnukol pohľad cez okuliare. Pozrite sa sami.

Tá istá fotka dvakrát. Jedna štandardne cez telefón. Druhá je bez efektov a úprav, presne taká mi leží v telefóne. Ako to? Pri prechádzke so psíkom som mala nasadené Vans okuliare s červeným sklíčkom, ktoré mi ponúkalo presne takýto obraz, a tak som si povedala - prečo to neodfotiť? Naozaj to bol super zážitok a chcela som sa s ním podeliť. Vyzerá to krásne, však? Nazvala by som tú fotku Krvavý západ Slnka.

Ešte pripájam aj fotku z prechádzky, vybehli sme so psíkom na pole a skončilo to ohadzovaním sa s hlinou a prachom, svoju dávku dostal aj samotný psík. Domov sme prišli celý ušpinený a moje kraťasy už čakajú v rade, kým sa dostanú do práčky. Nuž, to je tak, pustite dve decká na pole a vidíte, ako to dopadne.

A slovo na záver? Snáď len toľko - vážte si to, čo sa nachádza okolo vás. Veci, ktoré si nekúpite za peniaze. Východy a západy Slnka, tie na vás čakajú každý jeden deň a sú pripravené vám zlepšiť aj pochmúrnu náladu a rozradostiť srdce, čo zaplesá pri pohľade na tú krásu a prebudí aspoň na chvíľku vašu detskú časť. Vážte si prírodu, neničte ju a užívajte si prechádzky lesom. Príliš veľa z nej sme my, ľudia, už zničili a ona sa nám teraz mstí zemetraseniami, kyslými dažďami, púštnymi búrkami a šialenými výkyvmi tepla. Najjednoduchšie, čo môžeme urobiť, je oceniť jej nádheru a na chvíľku sa zastaviť, spomaliť a len sa mlčky dívať. Nezabudnite na to najbližšie keď sa pôjdete prejsť mimo mesta/dediny.

Charlotte.