ROZBORY: I. Milan Rúfus - ľubovoľná zbierka

POVINNÉ DIELO I.

Zdravím. Vitajte pri prvom článku z rubriky s názvom Maturitný kútik. Tento príspevok je venovaný prvému povinnému dielu k maturite. Podľa názvu už iste tušíte, že sa jedná o Milana Rúfusa a jeho ľubovoľnú zbierku básní. Predom by som vás chcela upozorniť, že rozbory diel nejdú podľa seba zaradom tak, ako sú maturitné tézy, ale pridávame ich ľubovoľne podľa toho, čo máme práve spísané.

Ešte by som rada prízvukovala jednu extrémne dôležitú vec. Všetky myšlienky sú moje okrem samotnej básne a informácii o autorovi (bibliografický záznam na konci) a to znamená, že si vyhradzujem autorské práva na celý tento i všetky ďalšie články. Ak čosi použijete pri ústnych maturitách, pokojne, ale ak chcete kopírovať tak jedine s odkazom na náš blog, konkrétne na daný článok. Môžete tiež požiadať autora príspevku (mňa alebo Fay) o povolenie. Každé plagiátorstvo a neudanie zdroja budem riešiť pretože si na tom dávam skutočne záležať a nechcem tým pomôcť len sebe, ale aj vám, našim cteným čitateľom. Na oplátku nežiadam nič ťažké, len aby ste to nevydávali za svoje a privlastňovali si moje myšlienky. Ďakujem krásne za porozumenie!

• AUTOR: Milan Rúfus
• NÁZOV DIELA: Až dozrieme
• VYPRACOVALA: Anika Demková
• LITERÁRNY DRUH: Lyrická báseň
• LITERÁRNY ŽÁNER: Spoločenská lyrika
• OBDOBIE: Povojnová literatúra po roku 1945

• CHARAKTERISTIKA ZBIERKY: Zvony

Ak mám byť úprimná, len podľa tohto názvu zbierky by som ju charakterizovať určite nedokázala, nie je to totiž nič veľavravné a ani nápomocné. Jeho prvá zbierka s názvom „Až dozrieme“ by sa dala odhadnúť ľahšie, ale básne v nej ma nejakým spôsobom nezaujali, a teda som sa rozhodla pre Zvony. Milan Rúfus má veľmi svojský štýl písania a určite si ho nemožno pomýliť s Kraskom, Dilongom alebo iným autorom poézie. V zbierke „Zvony“ sa vyskytuje viacero tém čo znamená, že je polytematické. Ponúka nám širší výber a presúva sa od prírody, cez detstvo až po pracujúceho človeka. Pochopiteľne, venuje sa aj rodine, s ktorou je úzko spätý a má k nim vyvinuté veľmi silné a hrejivé puto.

Autor má rád prírodu, stotožňuje sa s ňou a intenzívne vníma jej zmeny, preto niet divu, že niekoľkokrát prirovnáva práve prírodu a prírodné javy v niečomu inému, ako príklad si môžeme uviesť detstvo a dospievanie. Trefnou ukážkou by mohla byť báseň, ktorá nesie názov „Zemiaky“ a pripomína mi v prvých dvoch veršoch práve narážku na ľudskú bytosť a zvláštne prenesený význam materstva. Samotná básnička sa však točí okolo prírody a nesie nádhernú melanchóliu, poukazuje na bežné javy z ľudského života a ukazuje básnikovu lásku k prírode, dokonca aj k tým najbanálnejším veciam. Táto téma sa v zbierke vyskytuje pomerne často a aj to podčiarkuje Rúfusovu osobnosť a svojský štýl písania.

Druhou hlavnou témou je detstvo a narážky na dospievanie. Asi najvhodnejším príkladom je báseň „Zvony detstva“, ktorej atmosféra a obsah sa dá poľahky uhádnuť už z názvu, ale nechcem ju príliš rozoberať v hlavnej charakteristike zbierky jednak z toho dôvodu, že som si na rozbor vybrala práve ju a jednak preto, že týmto odbočujeme od hlavného zadania. Je mnoho básní, ktoré poukazujú na túto problematiku v Rúfusovej tvorbe. Básnik sa zamýšľa nad dospievaním, nad jednotlivými zmenami a nad celkovým osudom človeka ako jednotlivca, ale aj celého ľudstva. Nevykresľuje pritom osobu ako hrdinu, práve naopak. Pri písaní si zachoval status autora, ktorý píše o všedných a obyčajných ľuďoch. Netreba zabúdať ani na jeho vzťah k rodičom, pretože aj tieto prvky sa vyskytujú v tejto zbierke.

Povedala by som, že z Rúfusovho pera vzniklo mnoho pozitívnych diel, ale nájdu sa aj pesimisticky naladené básničky, možno dokonca celé zbierky, aj keď určite nie až v takom množstve a to z toho dôvodu, že písal najmä pre deti. Konkrétne táto zbierka, s prostým pomenovaním „Zvony“, patrí medzi pozitívnejšiu stránku z jeho tvorby, aj keď sa tu vyskytujú aj prvky pesimizmu. Pesimizmus spočíva práve v tom, že vyjadruje svoj názor ohľadne faktu, že umenie a najmä písané a básnické slovo sa stáva stále bezmocnejším. Na niekoho pôsobia básne úzkostlivo, ale ja som sa viac zamerala na pocit z nich, než na samotné slová a ocenila som umenie a spletitú hru strohých slov. Aj napriek tomu, že básne sú zväčša kratšie a jednoduchšie, Rúfus u mňa dokázal vzbudiť niekoľko emócii a bez ohľadu na to, že obsahujú miestami aj smutnejší nádych, ma dokázali nadchnúť. Bola som z nich nadšená.

•  CHARAKTERISTIKA BÁSNE:

ZVONY DETSTVA

Vždy príde deň, keď deti zjedia kľúč

od dverí tajomstva. Už ho nevrátia.

Už ho nevydajú, už v nich zapadá

čo deň to hlbšie a neprekročia prah

zavretých dverí už nikdy viac. Tú čiaru,

za ktorou jedenie sa stáva vedením.

Už nikdy viac. A z ukradnutých zvonov

špina čas razí falšované mince

a kupuje, čo z detí ostalo.

Tak umierame všetci pred tou bránou.

Tak na Hromnice občas mrznú psíky:

v mrazivej noci na prah kladú hlavu

a oči stále na kľučke...

> Obsah básne: Báseň má v človeku evokovať smutné a nostalgické pocity spojené s detstvom, možno aj sentimentalitu. Básnik sa v nej zamýšľa práve nad dospievaním a cestou k dospelosti, ako som už vyššie spomínala. Svedčí o tom už samotný názov a celkový trefný obsah diela.

„Vždy príde deň, keď deti zjedia kľúč

od dverí tajomstva. Už ho nevrátia.“

Citát vyššie je v podstate celá prvá strofa pretože obsahuje len tieto dva verše. Viaže sa k dieťaťu, maličkému a nevinnému tvorovi, ktorý je napriek svojej nevinnosti a čistote osoba zvedavá a túži bádať a objavovať stále nové a nové veci. Často sa pýta rodičov rôzne otázky a vzdeláva sa práve vďaka nim. Týmto procesom postupne otvára dvere tajomstiev a tajuplných, spletitých chodieb života. Samozrejme, na oplátku im nič nevracia pretože ani nemá čo – všetko, čo doposiaľ spoznalo, spoznalo vďaka nim. Každý nový poznatok je novým kľúčikom k novým dverám a tie spoločne tvoria komplex, mohutnú oceľovú bránu dospievania a následnej dospelosti. Ako dieťa rastie a vyvíja sa, tlačí tie dvere, aby ich otvorilo viac a vstúpilo do sveta, po ktorom tak túži. Nachádza sa na novom, neprebádanom území a so zvedavosťou kráča vpred.

„Už ho nevydajú, už v nich zapadá

čo deň to hlbšie a neprekročia prah

zavretých dverí už nikdy viac. Tú čiaru,

za ktorou jedenie sa stáva vedením.“

Ocitne sa uprostred miestnosti s názvom dospievanie a dvere sa za ním neľútostne zavrú. V tomto momente by sa možno aj chcel vrátiť späť do detstva a prehodnotiť svoju zvedavosť, ale návrat do minulosti nie je možný a takýto proces vývoja neminie žiadnu ľudskú bytosť na svete. Brána za ním sa zavrela a bočných chodníčkov nieto, musí už len kráčať vpred a zviesť sa na chrbte divého koňa, ktorého tak ľudovo prezývame – Život. Voľky-nevoľky ide s hlavou vztýčenou vysoko, stále trochu zvedavý na budúcnosť. Prechádza rôznymi fázami a onedlho do rúk dostane nový kľúč k ešte väčšej, napoly hrdzavej bráne. S neistotou vstupuje na nové územie, prekračujúc pomyselnú čiaru dospelosti. Zatiaľ čo počas detstva hltal vedomosti a vzdelával sa, teraz je všetko na jeho pleciach – sám musí zopakovať životný kolobeh a miesto pýtania sa odpovedá. Možno svojim deťom alebo iným malým, zvedavým tvorom.

„Už nikdy viac. A z ukradnutých zvonov

špina čas razí falšované mince

a kupuje, čo z detí ostalo.“

Táto strofa sa viaže na tú predchádzajúcu a hovorí o tom, že ako človek postupuje vo vývine, beží aj čas a ten sa mu kráti každým ďalším krokom. Je to neodvrátiteľný vývoj osobnosti a čas si príde zobrať zvyšky každého bojovníka, ktorý si naivne myslí, že proti nemu má šancu. Na oko bežnej osoby by strofa mohla pôsobiť negatívne, ale mne sa akýmsi nezvyčajným spôsobom páči. Vyjadruje toľko rozmanitých emócii a žiadna z nich sa nedá ani len okrajovo popísať tak, aby tomu porozumel nezainteresovaný človek, v tomto prípade vy, milí čitatelia, preto sa o to nebudem radšej ani pokúšať. Každopádne, určite je to najlepšia strofa celej krátkej básničky a odhaľuje nám autorovo umelecké cítenie a rozsiahly obzor, nielen čo sa týka bežných vedomostí, ale osvojil si aj vzácne umenie básnického slova.

„Tak umierame všetci pred tou bránou.

Tak na Hromnice občas mrznú psíky:

v mrazivej noci na prah kladú hlavu

a oči stále na kľučke...“

Tretia strofa vyjadrila v podstate to isté, čo som už písala k druhej, ale táto nám dovoľuje pokračovať v príbehu. Po prekročení druhého prahu sa nám zdá, že k poslednej bráne máme ďaleko, ale nie je to pravda. To je len ilúzia, ktorú nám čas pripravil a my, ľudia, dúfame v to, že sa nám na konci otvoria i posledné dvere a dostaneme sa do nejakého iného sveta s inými pravidlami. Takto to nefunguje a všetkých nás zastihne staroba ešte skôr, než budeme schopní sa vôbec dotknúť poslednej kľučky. Možno vidíme obrysy vábivých, pozlátených a mohutných dubových dverí, ale nikdy nepocítime príjemnú vôňu toho dreva a ani nepocítime dotyk s bránou na vlastnej koži. A čo sa nachádza za týmto posledným medzníkom? To už nikto nevie. Možno cyklus opakujúci sa dookola. Táto báseň nám dáva možnosť vnímať jednotlivé fázy ľudského života intenzívne a priamo. Pomáha nám uvedomiť si, že život je len začarovaný kruh, vždy sa opakuje a utiecť sa z neho dá len príliš skorou smrťou.

> Zhodnotenie básne: Túto báseň som si vybrala z jednoduchého dôvodu – zaujal ma jej názov a pri prvom pohľade ani nebola príliš dlhá. Mám rada spojenie „zvony detstva“ hoci to u mnohých ľudí vyvoláva skôr smutné a nostalgické pocity. Väčšina z nich si spomenie práve na detstvo a to, aké krásne a bezstarostné bolo, smútia za ním a prajú si, aby sa mohli vrátiť. Prajú si, aby nikdy nevyrástli presne tak, ako odmietol dospieť Peter Pan. U mňa je to trochu iné, ja v prvom rade hodnotím umeleckú stránku a pocity, ktoré vo mne vyvoláva práve umelecká hodnota, nie samotné slová. Zvony detstva vo mne evokujú čosi šťastné pretože si zvony ako také radím ku pozitívnym úkazom nášho života. Veď práve zvony sa rozozvučia na svadbe, ktorá má za úlohu spojiť dve spriaznené duše v jednu na veky vekov. Zvonček počujeme, keď si v kúpeľni umývame na Štedrý deň ruky a očakávame návštevu Ježiška. Aspoň takto to bývalo za mojich detských čias. Zvony detstva, názov ako taký vo mne evokuje šťastnú udalosť. Medzník v živote, kedy sa deťom otvorili nové brány a odkryli tajuplný, nepreskúmaný svet. Básnik to však vidí inak a dielo má v ľuďoch najskôr evokovať zarmútené a sentimentálne pocity. Možno som divná a zvrátená, ale som ním nadšená a absolútne ma nerozosmútilo.

Táto báseň sa mi čítala dobre a neskončila som iba pri nej, ako by si mohli niektorí ľudia myslieť. Bola som zvedavá na Rúfusa a jeho zbierku básní najmä preto, že som v detstve čítala Modlitbičky a matne si pamätám, že sa mi to páčilo. Prečítala som si teda hneď niekoľko básničiek z jeho tvorby, aj zo zbierky Zvony, aj zo zbierky Až dozrieme. Niektoré sa mi páčili viac, iné menej, ale vybrala som si práve tú, čo ma zaujala asi najviac. Myslím si, že som ju pochopila pretože nebola náročná na čítanie a už vôbec nie na pochopenie. Existuje však aj taká možnosť, že celý obsah vyššie je len môj názor a ktosi iný ju mohol pobrať úplne inak, ktovie. To sa asi nedozviem, ale čaro básní je práve v tom, nie? Je to ako s umeleckým obrazom, niekto môže vidieť len bezvýznamnú čmáranicu, ktosi ďalší na nej zbadá trojhlavého draka a bezbrannú princeznú. Potešilo ma, že sa jedná o literatúru po druhej svetovej vojne. Pre mňa, mladého čitateľa a nádejného spisovateľa (snáď raz) to znamenalo menej zložitých výrazov a modernú slovenčinu, ktorú používame v domácnostiach a na verejnosti dodnes. Nemýlila som sa, nevyskytovali sa v zbierkach žiadne krkolomné a nezrozumiteľné slová.

Na Rúfusovi obdivujem jednu vec. Písal krátke a strohé básne s minimom výrazov, báseň Zvony detstva sa dokonca ani nerýmuje, ale aj tak dokáže v človeku vzbudiť zvláštne emócie. Mňa prinútila zamyslieť sa nad kolobehom života pretože práve to mi príde ako hlavná téma tohto diela. Pri písaní obsahu som si dokázala predstaviť maličké dieťa prechádzajúce jednotlivými fázami, až po zhrbeného starčeka s pomocnou barlou a vyhasínajúcim životom v očiach. Neviem čím to je, ale pri rozboroch na povinné diela sa vždy najviac odviažem a podarí sa mi najviac prejaviť svoju umeleckú stránku. Teda, aspoň sa o to snažím. Rúfus touto básňou ohromil mňa ako čitateľa a naozaj tie emócie pri tretej strofe, ktoré vo mne vyvolal boli o dosť intenzívnejšie, než ako je napísané. Čosi také, žiaľ, neviem vyjadriť slovami ani keď sa snažím čo najviac.

Priradené dielo na mňa pôsobilo príjemne, aj keď som k tomu pociťovala počiatočný odpor pretože nemám rada básne a básnikov. Až teraz som pochopila, že básnička dáva človeku najviac priestoru sa realizovať spomedzi všetkých druhov umenia na papieri. Každý to môže pochopiť inak a pohrať sa s tým po svojom, poézia dáva neobyčajnú slobodu pri interpretovaní prečítaného.

> Forma básne: 4 strofy. Prvá – 2 verše; druhá – 4 verše; tretia – 3 verše a štvrtá – 4 verše

> Rým: nenachádza sa tu rým

> Epiteton: ukradnuté zvony, mrazivá noc

> Metafora: dvere tajomstva

> Personifikácia: čas razí falšované mince

> Prirovnanie: nenachádzajú sa tu prirovnania

• O AUTOROVI: MILAN RÚFUS

Milan Rúfus je slovenský básnik, literárny historik a prozaista. Písal knihy pre deti a mládež, rôzne eseje a taktiež poéziu. Je výraznou osobnosťou slovenskej literatúry. Debutoval práve zbierkou s názvom Až dozrieme, ktorú som v tomto príspevku už niekoľkokrát spomínala. Narodil sa v roku 1928 a patrí medzi predstaviteľov povojnovej literatúry, teda po roku 1945. Jeho ďalšími známymi dielami sú Modlitbičky, Zvony Detstva alebo Kolíska. Prekladal z niekoľkých jazykov a zároveň bola jeho tvorba preložená celkovo do vyše jedenástich jazykov. Zomrel v roku 2009. Je po ňom pomenovaná i planétka a počas svojho života dostal množstvo ocenení.

•  BIBLIOGRAFICKÝ ZÁZNAM:

RÚFUS, Milan: Zvony. Slovenská poézia na ceste k novej modernosti, [cit. 15. 9. 2015]. Dostupné na internete: <http://www.zones.sk/studentske-prace/literatura/1786-slovenska-poezia-na-ceste-k-novej-modernosti/>

Milan Rúfus, [cit. 23.9.2015]. Dostupné na internete: <https://sk.wikipedia.org/wiki/Milan_R%C3%BAfus>