Prečo čítam?

Zdravím.

Občas sa s touto otázkou stretávam pri prezeraní si internetových stránok a Youtube. Ľudia, ktorí nečítajú a ani ku čítaniu nemajú vyslovene blízky vzťah sa často pýtajú nás, vášnivých čitateľov a knihomoľov s dlhočíznym zoznamom chcených pokladov, prečo vlastne čítame? Prečo tým márnime čas, keď môžeme robiť niečo oveľa lepšie a, podľa ich názoru, zmysluplnejšie? Ja osobne som sa vo svojom živote s touto otázkou ešte nestretla pretože každý tak nejak akceptuje, že do školy vláčim stále inú knihu a polovicu hodín všetkých ignorujem, ale ak by sa vyskytol nejaký odvážlivec s nutkavou potrebou vedieť na toto odpoveď, veľmi rada by som mu mohla siahodlho básniť o knihách a ich výhodách. Aj napriek tomu, že ma táto absurdná otázka obchádza, rada by som sa k tejto téme vyjadrila a trochu vám načrtla čo pre mňa znamená moja záľuba.

V prvom rade my, knižní nadšenci, bývame často NEčitateľským okolím nepochopení. Určite to poznajú všetci knihomoli. Hrnú sa na nich výroky a vyhlásenia typu: "Ty si knihy vôbec nevážiš, stále ich chceš viac a viac a nezaujíma ťa, koľko toho máš! Jedna kniha ti vôbec neurobí radosť a chceš len bezhlavo míňať peniaze!" Takéto výroky dostávam zhodou okolností od priateľa (on síce číta, ale iba veľmi málo a je naozaj náročný, chce len tie najlepšie diela), ktorému tento názor vôbec nezazlievam, ale moje vnútorné JA mi šepká, že sa jednoducho mýli a nechápe môj postoj. Mám rada knihy a ešte radšej objavujem tajuplné príbehy skryté v nich. Jasné, že ma neuspokojí jeden príbeh, keď sa na svete nachádza toľko úžasných titulov ukrytých či už v pevných väzbách, alebo brožovaných. A nie je pravda, že si nevážim svoju skromnú zbierku všakovakej literatúry. Skutočnosť je taká, že si ju vážim nesmierne lebo poznám ten pocit, keď ročne prečítam jednu-dve knihy, ktoré som už, len tak mimochodom, čítala len preto, že finančná situácia nie je taká, ako by sme si priali. Posledné mesiace sa mi podarilo dopracovať sa k asi 17 novým knihám a pre mňa je to neskutočný pocit. Až neverím, keď sa pozriem na zem a vidím kôpku nových kníh (áno, na zem, nemám ich kde dávať) a srdce mi ide radosťou vyskočiť z hrude. Občas mám veľmi emotívnu chvíľku, kedy sa mi tlačia slzy do očí z vďačnosti mojim rodičom, že ma v čítaní začali podporovať a nájdu si vždy peniaze, aby mi urobili radosť. To však neznamená, že začnem stagnovať na mieste a ďalšie 2 roky si nekúpim ani tenučký výtlačok Báčika, keď stále vychádzajú nové a nové zaujímavé tituly a sú aj staršie, ktoré by som chcela mať vo svojej zbierke. Nie kvôli počtu, ale kvôli príbehu za tou väzbou. Kvôli novému životu, čo sa tam nachádza, novým parťákom, čo ma budú sprevádzať životom.

Už som vám to v nejakom dávnejšom článku spomínala, ale napíšem to sem ešte raz. Opakovanie je matkou múdrosti, nie je tak? Ocko pred istým časom vyslovil výrok, ktorý mi doteraz leží v mysli a úprimne som nečakala, že čosi také budem počuť práve z jeho úst. Pri raňajkách sme sa bavili o jednom balíčku čo mi mal doraziť (unboxing tu) a o peniazoch. Zrazu mi vraví: "Na knihy musia byť peniaze aj keby na chlieb neboli." A doplnil to veľmi chytrým vysvetlením: "Pretože keď si kúpiš chlieb, nasýti ťa to iba na jeden alebo dva dni a aj tak si budeš musieť kúpiť nový, aby si sa opäť najedla. Keď si však kúpiš knihu, jej príbeh ťa bude sprevádzať životom. Človek, čo nečíta má iba jeden prázdny život, ale čitateľ je obdarený tisíckami rôznych životov." Samozrejme, nie je to písané doslovne, ale aspoň som sa snažila vystihnúť pointu. Toto mi utkvelo v hlave a premýšľam nad tým stále pri kúpe novej knihy. S vedomím, že má na čítanie ocko takýto názor, si tie knihy vážim ešte viac a môžem s pokojným svedomím prehlásiť, že má jednoznačne pravdu.

Žijem desiatkami príbehov a čosi by mi na kľukatej cestičke života hrozne chýbalo, keby som nepoznala svet čarodejníkov a mágie, svet Harryho Pottera, svet Celaeny Sardothien - nájomnej vrahyne, ktorá si i napriek všetkému zachováva svoju ženskosť a silnú osobnosť, obyčajný svet tínedžerov, kde sa niekto vzdorovito rozhodol, že ho spraví krajším. Dokonca si vážim aj Twilight ságu a hovorím to úplne vážne. Tá mi stále dala chuť písať v momentoch, kedy som ju stratila. Čosi na tom štýle písania Meyerovej ma proste zakaždým prinútilo znovu písať (to by som si mala urobiť re-reading, no). Čo týmto chcem povedať je, že nežijem iba jeden život a neučím sa len na vlastných chybách, ale mám možnosť nahliadnuť aj do iných svetov a priučiť sa čosi od nich. Knihy nemusia byť len odborné a náučné, aby človeka čosi naučili. Rozprávky mi ukázali, že dosiahnuť sa dá úplne všetko, stačí nasledovať svoj cieľ a prebojovať sa cez strasti, ktoré ponúka samotný život. Harry Potter mi zas odhalil silu priateľstva a odkryl svet fantázie, podobne ako Metro 2033 a Metro 2034. Anna zo zeleného domu sa mi snažila vysvetliť, že nie vždy vyjde všetko podľa predstáv a nás čaká ešte mnoho zakopnutí a nepríjemných situácii, ale v konečnom dôsledku sa z nich poučíme a dajú nám veľa dobrého. Mohla by som menovať ďalšie a ďalšie známe a menej známe diela, ale dúfam, že toto stačí k pochopeniu mojich myšlienkových pochodov. 

Toto ma privádza k ďalšiemu dôvodu prečo čítam. Môžem navštíviť daždivé a sychravé Anglicko, prejsť sa po uliciach Londýna či Edinburghu, môžem sa vybrať na dobrodružnú cestu do Afriky alebo Austrálie, stroskotať na desivom ostrovčeku bez štipky civilizácie. Knihy ma zavedú hocikam a pritom stále ležím len vo svojej posteli so zapnutou lampičkou. Ocitla som sa už aj v postapokalyptickom svete a cítila, ako mi z nebezpečenstva prebehol mráz po chrbte. Mohla som cítiť zlomyseľný dych príšer na svojom krku a spoznať pochmúrnu, ale nádhernú atmosféru moskovského metra. Dokonca som sa vybrala aj do sveta čarodejníkov a prechádzala sa medzi múrmi Rokfortu, učiac sa nové kúzla a prípravu elixírov. Atramentové srdce ma zaviedlo do sveta, kde je možné vyčítať postavu z príbehu. Literatúra ma vzala na mnoho miest a dokonca zadarmo! Respektíve za 10 eur pri kúpe, ale na oplátku ponúka neobmedzené množstvo vstupov na to-dané územie. Nevravím, že nechcem všetky tie reálne zahraničné miesta navštíviť, ale pokým na to nemám peniaze, poslúžia mi aspoň knihy.

Niet nad vôňu a šuchot prevracajúcich sa stránok. To je ďalšia vec, ktorá sa síce môže zdať absolútnou banalitou, ale pre mňa znamená veľa. Vôňa starých i nových kníh je úžasná a nikdy ma neprestane baviť čuchať si k nim, nech ma ostatní pokladajú aj za blázna. Nuž, nenarodila som sa preto, aby som bola normálna a žila podľa pravidiel tejto chorej a nezdravej spoločnosti (avšak o tom v inom článku). To isté platí aj o prevracaní jednotlivých stránok. Ten tajomný a tichý šuchot mi pripomína ledva počuteľný šepot príbehu, ako by vás kniha volala a nabádala k prečítaniu. Nehovoriac o obaloch. Existuje už množstvo druhov - pevná väzba bez prebalu, s prebalom, brožovaná väzba a bohvie aké ešte, ale v konečnom dôsledku na tom nezáleží pretože nie druh obálky, ale vzhľad sa počíta. Možno som povrchný človek, ale páči sa mi, keď vidím množstvo krásne vyzerajúcich kníh pokope na poličke. Dáva to domovu viac útulnosti a človek sa zároveň cíti ako vo vlastnej, osobnej knižničke. Bočné strany kníh sú ešte krajšie ak na nich dopadá tlmené svetlo alebo tancujúce plamienky ohňa. Okrem množstva informácii, ktoré so sebou nesú vyzerajú aj pekne a vedia rozmanito dekorovať priestor. 

Čítam pretože ma to baví a zaujíma. Je to môj najväčší koníček, väčší ako písanie alebo blog. Nechávam sa uniesť z reality do ďalekých krajín a užívam si to. Čítaním si rozširujem obzor a mením tie menej správne názory na lepšie. Spoločne s čítaním sa mení aj môj pohľad na svet a moja osobnosť sa vyvíja správnym smerom aj vďaka tým stránkam kníh všade okolo mňa. Knihy mi dávajú potešenie, poučenie, ale aj smútok a cenné rady do života. Môžem uniknúť a na pár hodín sa stratiť kdesi na neznámom mieste. Dokážu vo mne vzbudiť silné emócie a s niektorými dokonca v daný moment aj žijem. Prežívam dej spolu s postavami a tvorím si vlastných favoritov, ale aj tých, čo mi lezú krkom. 

A že je to strata času a mohla by som robiť čosi zmysluplnejšie? Definujte mi zmysluplnú činnosť. Chodiť sa opíjať v baroch, fajčiť a nadávať na to, aký je ten svet zlý? Skúsila som, odišla som a som šťastná. Kritizovať ostatných a odsudzovať? Nie, vďaka. Učiť sa? To príležitostne robím a prekopala som sa cez sedem ročníkov, vďaka za radu. Robiť nejaké hobby? TOTO je moje hobby. Alebo nebodaj ísť pracovať a zarábať peniaze? Nech to znie akokoľvek pokrytecky a sebecky, mám sedemnásť rokov a ešte nechcem vyrásť do dospelosti a opustiť svet detí. Viem, že tým pádom ma živia rodičia a vy ma môžete nazvať príživníkom, ale ako každý iný človek, aj ja sa bojím budúcnosti a chcem ju oddialiť. Aspoň do konca maturitného ročníka. Vážim si slobodu, ktorú teraz mám a chcem si ju užiť ešte plnými dúškami. Navyše, najradšej by som zbohatla tým, že budem robiť to, čo ma baví a nie to, čo musím, aby som prežila. Nechcem byť ďalšou ovečkou v stáde, ďalším vymletým mozgom spoločnosti. Chcem dosiahnuť čosi viac a to si žiada veľa času, úsilia a pomalý progres. Ale aj malý posun vpred je lepší, ako žiadny, no nie? Čítanie je pre mňa dostatočne zmysluplnou záležitosťou na to, aby som sa jej tak skoro nevzdala. Milujem čítanie a to je dôvod, pre ktorý čítam. Zbožňujem to.

Prečo čítate vy?

Charlotte.